Tento blogový článok vo mne skrsol pri spomienke na francúzsky film Hračka (Le Jouet), ktorý som videl pred viac ako 35 rokmi ako dieťa a teraz po dlhých rokoch opäť. Pred rokmi mi tento film pripadal ako komédia, dnes po opätovnom zhliadnutí už skôr ako satirické zamyslenie o peniazoch, o moci a bezmocnosti nás obyčajných ľudí pred bezohľadnosťou niektorých bohatých ľudí.
Na objasnenie len krátky dej filmu:
Francois Perrin (herec Pierre Richard), se uchádzal o miesto redaktora v prestížnom týždenníku, po prijatí na zkušobnú dobu dostal prvú úlohu napísať reportáž z obchodného domu. V čase keď dorazil na miesto, prišiel tam nakupovať syn jeho šéfa, Erik. Rozmaznaný Erik má doma toľko vecí, že ho už ani nebavia. Otec mu sľúbil, že dostane všetko, po čom zatúži. Náhle Erikovu pozornost upúta človek, ktorý se chová trocha popletene: Francois. A Erik práve túto živú hračku chce! Riaditeľ obchodního domu se ujme vyjednávania. Novinár Francois je vyvedený z miery, nechce ale prísť o svoje nové zamestnanie. Dá sa prehovoriť, aby nekazil hru, a zabalený v krabici putuje do sídla tlačového magnáta…(https://www.csfd.cz/film/32229-hracka/prehled/).
Nie som ten typ ktorý vidí všetko iba ,,čiernymi okuliarmi“, ale vo svojej podstate nielen tento film ukazoval už pred mnohými desaťročiami, čo s nami dokáže urobiť sila peňazí, sila toho, že všetko môžeme mať, že všetko je nadosah a sila toho, že nás to už nebaví. Našim deťom dáme všetko na čo si len spomenú a veľakrát aj to načo by si možno ani nespomenuli.
A potom môže prísť aj to, že si niekto zmyslí, že ten a tá budú pre mňa len hračkami. Prečo? Lebo už má všetko a to ho už nebaví. História aj súčasnosť nám ukazovala a stále ukazuje, že pre tých ,,mocných“ a majetných bola a je väčšina ľudí len prostriedkom, hračkou pre dosiahnutie ešte väčšieho vlastného bohatstva a moci.
Chvalabohu, že nielen naši predkovia ale aj my sme dokázali zabojovať za slobodienku, za väšie práva, za možnosť zmeny, za lepší život. Že to nevyšlo úplne podľa predstáv?! hm…
Pevne verím, že tomu tak bude aj teraz, keď cit. časť môjho článku zo 7.4.2017, Môj syn: slová môjho staršieho syna Martina: Otec veď to čo sa dopustilo aj v našej krajine je ten najväčší hnus, najväčšia špina popretkávaná neláskou a iba snahou získať viac, hoci aj na úkor iného, slabšieho.
Som presvedčený, že spolu s našim rodičmi i našmi deťmi sme opäť schopný chcieť lepší život. Nedovoľme aby sme boli iba hračkou.