Výraz “ chlieb a hry “ aj v dnešnej dobe zachytáva určitý cynický politický názor,postoj, že masy môžu byť spokojné aj s určitým nedostatkom ak sa im umožní naplnenie brúch(a to hocijakou potravou) a ponúkne sa im rýchla zábava, pokiaľ možno spojená s určitou formou násilia a najlepšie pod značkou zadarmo alebo s výraznou zľavou.
V Rímskej ríši to boli závody ,,chleba“ a vozov, resp. gladiátorské hry, pri ktorých naplnili brucho a rozptýlili myseľ, čo následne dovolilo cisárom vládnuť, tak ako to v danej chvíli považovali za vhodné a pre nich akceptovateľné.(Bread and Circuses in Rome and America)
V zjednodušenej podstate bol staroveký Rím spoločnosťou, ktorá sa točila okolo vojny a kde súcit bol považovaný skôr za zločin než za cnosť. Rimania pozerali gladiátorské zápasy nie ako formu dekadencie, ale ako liek na dekadenciu. Súcitu bol považovaný za znepokojujúci zlozvyk, ktorý bol považovaný za dekadentný a ženský. Pozeranie sa na ľudí a zvieratá, brutálne porazených [v aréne] bolo považované za spôsob, ako udržať civilné obyvateľstvo v tejto “slabosti” čo najdlhšie, tak aby nevideli reálny život okolo seba, resp. aby na bežný život kašľali a nestarali sa o mocných a ich záujmy.
Dnes mi to pripomínajú stovky hier online s tou istou tematikou i cieľom.
Akoby paralela kde sme dnes, vrátane ,,chleba a hier“, vrátane neutíchajúcich vojenských konfliktov podporovaných aj bohatším západným svetom pod ,,záštitou humanitárnych preletov“, zabíjania akoby náhodou pri humanitárnych akciách, predaja zbraní a pod., si koledujeme aby sme dopadli rovnako ako niekdajšia Rímska ríša.
Kedy sa už poučíme z histórie?
Necháme sa opäť prekvapiť alebo sa zobudíme a precitneme v prospech vlastnej zmeny každého z nás?
Rím sa so svojou ríšou dostal vysoko, ale zároveň padol hlboko. Od civilizácie Rímskej ríše sa máme čo učiť – v dobrom i zlom. Zaujímavé spoločné znaky sa dajú nájsť medzi opatreniami, ktoré uskutočnil rímsky štát a moderným sociálnym systémom hlavne v období po druhej svetovej vojne, kedy sa rozdiely v bohatstve väčšine ľudí a ,,toho 1%“(ktorí dnes vlastnia väčšinu majetku tohto sveta) bezprecedentným spôsobom znížili na chvíľu asi najviac.
Mnohým problémom, ktorým čelilo tzv. ,,večné mesto“ a jeho impérium, čelí aj naša súčasná spoločnosť. Niektoré sme vyriešili, iné nie.
Mechanizmus sebazničenia Rímskej ríše sa podobá dnešným problémom: Rím neustále bojoval a dlhé obdobie väčšinou víťazil. Víťazstvá mu zabezpečovala hlavne občianska armáda, ktorej vtedajšie jadro tvorili najmä drobní farmári. Keďže však títo farmári museli kvôli vojnám často opúšťať svoje majetky, ich pozemky zostávali neobrábané, rodiny ostávali bez ochrany a oni sami upadali do dlhov. Aby sa dlžôb zbavili, predávali svoje farmy veľkostatkárom a odchádzali do miest, kde však toho nemali veľa na práci. Nebola pre nich práca, neboli potrební. Stávala sa z nich bezprizorná spodina.
V Ríme vznikol ostrý sociálny konflikt medzi bohatou pozemkovou aristokraciou a zbedačenými mestskými masami. ( Sociálny štát v starom Ríme, Lukáš Krivošík)
A takto by som mohol pokračovať. Len sa mi zdá, že toto všetko tu máme znova a znova.
Ak som niečo pri mojom zjednodušení neuviedol presne, tak to treba brať len ako môj blogový článok, nie ako odbornú prácu.