Zamosta

Dnešná doba mi pripadá plná istých neistôt.

Môžeme si byť istý že nemáme istotu v práci, istotu pri platení hypoték, istotu toho, že máme kde bývať, žiť ale čo je najhoršie, vyzerá, že sa stráca už aj istota rodiny, presne po vzoru ,,západnej kultúry“ individualizmu a egoizmu.

Je to len môj pocit, ničím nepodložený, ale mne sa zdá, že ľudia v dobe kedy sa nerozvádzali, boli šťastnejší. Žili vo väčšej istote. Teraz sa z ľudského života istoty a jednoznačnosť vytrácajú. To bola naša tisícročná zásada, že si ľudia pri svadbe povedali, že spolu budú až do smrti. A tak sa to ctilo i na vzdory rozdielom, navzdory nedokonalostiam jedného aj druhého. Bol to akýsi vyšší zákon, zvykové právo, a tak ľudia vedeli, že sa spolu musia naučiť robiť kompromisy, aby tie zásady dodržali. ,,Oni vydržali, pretože im záležalo na tom, aby vydržali. Robili spoločne všetko pre to, aby naplnili ten sľub.“ Cítim, že teraz by sa veľa ľudí ozvalo, že ten či onen bol zlý, že ubližoval, že že že a že …. . Ja netvrdím, že všetko bolo dokonalé, len mám pocit, že i navzdory všetkým problémom, všetkým nedokonalostiam, ich rodina, naša rodina áno i tá vaša bola pre nás tým ,,vesmírom“ tým pevným miestom, kde sme všetci vedeli kedykoľvek pristáť a akoby vrátiť sa v čase.

Vezmem si mojich rodičov, ktorých veľmi milujem, budúci rok budú spolu oslavovať 50 rokov manželstva, majú dvoch synov, dve nevesty a päť vnúčat. Určite nebolo vždy všetko ideálne, ba určite niekedy bolo aj veľmi ťažko, ale o idealizmus ani nešlo, išlo im o to, vybudovať vlastnú rodinu s vlastnými deťmi a museli sa za tie roky spolu naučiť zvládať rozdielnosti vlastnej výchovy, rozdielnosti pováh, iných túžob a pohľadov na každodenné radosti i starosti, jednoducho na život. Dnes, po toľkých rokoch spoločnej púte som presvedčený, že sa majú tak radi ako nikdy predtým, ale chcelo to ako zvykne hovorievať moja mamka veľa trpezlivosti, vzájomného pochopenia a láskavých kompromisov jeden pre druhého. Robili spoločne všetko preto aby dodržali sľub, že budú spolu až do smrti. Pre mojich rodičov je rodina nado všetko, rodina sa ctí i miluje.

Je to len môj pocit, ničím nepodložený, ale mne sa zdá, že dnes útek pred náročnými situáciami tohto sveta mamonu, nelásky, sebectva, ,,sveta single“ a konfliktami sa stáva metódou, u nás sa to najviac týka zatiaľ dvoch generačných vĺn, dnešnej generácie tridsiatnikov a ich detí, ktoré sú následne po rozvode atakované akousi striedavou starostlivosťou.

Striedavú starostlivosť považujem za hroznú vec. Viete si predstaviť, áno vy dospelí, áno aj vy rodičia, že každý týždeň či dva bývate inde? Alebo že stále čakáte, kedy a či príde otec, alebo mama ? To je úplné popretie pocitu istoty, dôvery a bezpečnosti. Popretie presne toho, čo deti od rodičov najviac potrebujú. Chudáci tí, ktorí toto musia vydržať.

Kde sa berie toľko málo lásky, toľko málo trpezlivosti i pokory?

Každý vzťah predsa treba budovať, alebo keď nazaseješ a nestaráš sa, nič ti nevyrastie iba ak tá burina. hm… a chce to veľa veľa veľmi veľa všetkého možného.

Je to len môj pocit, ničím nepodložený, ale mne sa zdá, že korene toho všetkého musíme hľadať v sebe i navzdory tomu, že sa nám núka nájsť dobrú výhovorku v nastavení globálneho západného sveta(do ktorého sa už zaraďujeme aj my) na bezprecedentné ,,hrabanie“ čo najväčších materiálnych statkov, na bezprecedentnú túžbu po individuálnej slasti a pôžitkoch, na akýsi moderný hédonizmus(… že ľudia vyhľadávajú už iba slasť, nič iné len slasť).

Svet sa zglobalizoval, ale jednotlivcov ,,núti“ byť single a postupne sa stávajú zahľadenými iba do seba.

Tento druh narcizmu, je už nastavený celkovým narcistickým kultúrnym prostredím.

Ale máme nádej.

Je to len môj pocit, ničím nepodložený, ale mne sa zdá, že sa musíme vrátiť k tradíciam, k tradíciam rodiny, ktorá tu bola po stáročia ozajstnou istotou v neistote sveta.

Asi je už dávno ten správny čas aby sme všetci od počítačov, od nákupov, od práce, od mobilov, od hier, vyšli konečne do ulíc, vyšli do prírody, vyšli spolu s rodinou s deťmi, s priateľmi, aby sme precestovali celé naše krásne Slovensko, objali sa a chceli byť lepšími, lepšími pre lepší náš svet.