Cirkev (lat. ecclesia, hebr. קהל) je slávnostné zhromaždenie Božieho ľudu.
História cirkví nieje príliš o láske k blížnemu.
Ako sa znášali a znášajú iné viery navzájom? Zoberme si nás kresťanov. Ľudia inej viery sa zabíjali a upaľovali, zakazovali a pálili sa ich knihy. Zoberme si moslimov a aj iné vierovyznania a zistíme, že tolerancia chýba všade. Jedny na druhých, tí zasa na tretích a takto to ide už veľmi dlho.
Zákazy a príkazy sa za viac ako dvetisíc rokov stali v našich rukách až zbraňou. Strašiakom, ktorý sa hlboko udomácnil v podvedomí veriaceho nielen praktizujúceho kresťana.
Strašidlo v dnešných dobách už skôr na hlinených nohách je viac na posmech a pobavenie sveta ako na jeho reálne ohromenie. Ak sa cirkev nespamätá, príde čas a cirkvou budú doma strašiť neposlušné deti namiesto hladného vlka. S tým istým efektom. A možno ten čas už v niektorých rodinách aj je.
Prikláňam sa k názoru, že cirkvi už dávno nie sú morálnou autoritou, ktorá by mohla a mala rozhodovať o tom, kto je dobrý a zlý, kto je hodný a nehodný, kto môže a nemôže. Ktorá by mala čokoľvek „zakazovať“.
Boli cirkvi niekedy vôbec takouto autoritou , alebo si len toto „sväté právo“ jednoducho z pozície vlády nad človekom šikovne prisvojili, vymysleli, ukradli iba pre svoje hierarchické štruktúry?
Nemala by akákoľvek cirkev inšpirovať k lepšiemu, správnejšiemu a spravodlivejšiemu životu podľa Krista?
Štatistiky rozvedených rodín nie sú tou najlepšou vizitkou, všetkých nás, ale obzvlášť cirkví. Prečo? Cirkev má svoj priestor vo verejnoprávnej televízii a rozhlase, dokonca má vlastnú televíziu a rádio. Vydáva časopisy a knihy. Vyučuje náboženstvo. Formuje. A to všetko nie z vlastných peňazí.
Bohužiaľ bez adekvátnej koncovky. Kvôli tomu toľké príkazy a zákazy, keď prídete do kostola, alebo potrebujete pokrstiť dieťa?
Dnešné pokrivené zrkadlo viditeľne bezduchej cirkvi neschopnej vydávať dôveryhodné a autentické svedectvo je na zaplakanie.
,,Bieda“(finančná, morálna, rodinná, spoločenská), ktorú tu žijeme je výsledkom dlhoročného marazmu v celej spoločnosti. A keď ju ktosi pripomenie, aj cirkev siaha po zaručenom prostriedku – ZAKÁZAŤ a STRAŠIŤ.
Čo privedie cirkvi k novému životu? Skutočnému. Príťažlivému. Hodnému nasledovania.
Uvedomujem si, že vždy existovali, existujú a predpokladám aj budú existovať jedinci v cirkvi, ktorý boli, sú i budú hodný nasledovania, ktorí venovali svoj život tým najslabším, najchudobnejším i najzraniteľnejším. Len či ich nieje príliš málo, na taký ,,kolos,, akými nesporne cirkvi sú.
Jedným z nich u nás bol aj Anton Srholec,ktorý povedal aj túto podnetnú myšlienku:„Neopovážim sa agitovať pre „chodenie do kostola“. Už dávno to prestalo byť ukazovateľom viery.“
Na záver tohto článku parafrazujem teologický prístup Matky Terezy: Jej teológia bola totiž veľmi jednoduchá – šíriť lásku a pomoc medzi najchudobnejšími z chudobných, lebo ako hovorievala: „Najhroznejšia choroba, s ktorou sa môže ľudská bytosť stretnúť, je byť nežiaduci.“
V dnešnom svete peňazí a mamonu je jej výzva ešte aktuálnejšia.