Zamosta

Dokážeme vôbec v tomto svete žiť?

Väčšinou drieme od rána do večera, veľa z nás aj cez víkendy a myslíme iba na peniaze. Väčšinou robíme to čo ani nechceme a zabúdame na svoje túžby i sny, niekedy si ich potom plníme prostredníctvom našich detí. Je to v poriadku?

Niekto múdrejší povedal: najhoršie na našom živote je to, že nemôžeme z rôznych dôvodov robiť to čo chceme. Za niektoré tie dôvody môžeme za niektoré ani nie. Myslíme veľmi na peniaze, moc i slávu. Veľmi sa obätujeme za peniaze, za tituly a ťaháme do toho aj naše deti, oni svoje deti a takto to potom ide dokola. Radšej sa starajme o šťastie. A musíme začať od seba, od vlastného šťastia, potom prejsť na šťastie rodiny, priateľov a…. potom aj iných.

Niekedy to vyzera tak, že teraz treba inžinierov, tak všetci študujte za inžinierov, keď zistíme, že inžinierov už je dosť a treba lekárov, tak zasa všetci študujte za lekárov a zasa dokola. Bohužiaš takto to bolo a je. Ale byť nemusí. To čo sa s nami takto deje po generácie je jedno veľké zlo. A druhé zlo, je že nevieme čo je to voľný čas, siesta, také absolútne ničnerobenie, alebo pre iného robenie niečoho pre seba.

Z toho zla , z tej zloby v nás, vychádza potom ďalšie zlo, že sa veľmi ľahko rozčuľujeme. Robím to aj ja a niekedy ani neviem presne prečo? Pretože je málo peňazí? Pretože je veľa starostí? Pretože dieťa dostalo zlú známku? Pretože je na chvíľu viac peňazí a chceme sa dohodnúť čo s nimi? Pretože….? Pretože nám chýba viac obyčajnej lásky, viac pokory. Pretože kupujeme aj to čo nepotrebujeme? Takto si potom kazíme život a opäť do toho ťaháme aj naše deti. do šľaka! Život je umenie, som niekde čítal. Tak potom by sme sa v školen namiesto somarín mali učiť ako žiť, ako milovať, ako mať radosť ako…… zvládnuť toto umenie. Prečo teda niekedy hm… alebo často si kazíme život? Z rôznych dôvodov. Za ten najväčší považujem závisť. Pretože akoby sme sa už zabudli pozerať okolo seba a vidieť to pekné na živote. Každý si musí nájsť svoju cestu. Niekedy okopírovanú od rodičov, niekedy vlastnou vzburou práve opačnú. A keď sa nám to podarí a tu cestu nájdeme, držme sa jej, aby sme zasa nezablúdili iba k mamonu peňazí a mamonu vlastniť toho čo naJjviac. Nezabudnite, že vždy do toho ťaháme aj rodinu, vždy. Bohužiaľ aj dnes platí staré známe, že väčšina z nás drie pre ,,krajec chleba“. Nič sa nezmenilo.

Rozmýšľam, čo urobiť aby sme sa naučili mať život radšej, aby sme viac ľúbili, aby sme sa viac smiali, aby sme takto vychovávali aj deti, aby sme chceli veci zmeniť a nielen tak sedieť a frlať na všetko a na každého.

Vychádza mi ako výsledok toto:

Snažme sa mať viac radi ľudí, zvieratá, rastliny, kamene, vodu, zem i oblohu. Myslíme viacej na iných ako na seba. Keď kedykoľvek komukoľvek pomôžeme budeme šťastnejší. Poznáte ten pocit, že? To je ono. Ten dobrý pocit radosti. A nezabudni sa usmievať. A keď máš chvíľku voľna miluj, odovzdávaj lásku manželke , manželovi, deťom, rodičom, súrodencom i kolegom a kolegyniam. A aspoň na chvíľu sprav to čo ťa naozaj baví. Pozeraj okolo seba, neponáhľaj sa a pozeraj pri každom kroku. A ako posledné, nerozčuľuj sa! Nevybuchni pre každú somarinu. Jednoducho ak chceš byť šťastný musíš pre to urobiť veľmi veľa vecí a nečakať.