Naša túžba po uznaní, ako ľudskej bytosti obdarenej dôstojnosťou, viedla človeka na začiatku dejín do krvavého boja na život a na smrť.
Tzn. akoby už ten prvý človek nastavil kolobeh našich nasledujúcich a dnes pretrvávajúcich dejín.
Viac ako tisícročným výsledkom tohoto boja, bolo rozdelenie ľudskej spoločnosti na triedu pánov a tých druhých.
Vzťah pána a tých druhých, berúc po stáročia na seba rôzne podoby, pána a otroka, pána a poddanného, pána a nevoľníka, pána a robotníka, pána a zamestnanca, nedokázal uspojiť túžbu po uznaní ani u pánov, ani u tých druhých.
Uznanie, ktorému sa tešil pán, bolo historicky nedokonalé, väčšinou vynútené od tých druhých, a preto ho vnímali ako nedokonalé. Tí druhí boli pánmi z tzv. aristrokratických a neskôr aj kapitalistických spoločností zriedkakedy vnímaní ako rovnocenné ľudské bytosti.
Toto sľuboval napraviť socializmus, kde ale tiež idea stroskotala práve na tom, že spoločenstvo, ktoré malo odstrániť vzťah pána a tých druhých a nastoliť sľubované všeobecné blaho, tento vzťah povýšilo na piedestál a ešte vzťah pána (súdruha) a tých druhých zvýraznilo.
A dnes tu máme liberálnu demokraciu, kde pôvodne deklarovaná snaha o všeobecné uznanie, tzv. túžbu po uznaní každej ľudskej bytosti, ktorá poháňala rôzne vývojové etapy ľudstva, sa podriadila diktátu peňazí, diktátu súkromného záujmu a deklarovanému blahu vlastniť toho materiálne čo najviac. Pomôžem si citáciou vyňatku textu z predhovoru Tomáša Hajzlera ku Knihe Domácnosť bez odpadu, Bea Johnsonová: „Kolik lidí se věnuje práci, k níž nemá vztah, aby si mohli koupit věci, které nepotřebují, kterými se pak následne snaží udělat dojem na ty, jimiž opovrhují.“
Prečo potom sa liberálnej demokracii podarilo poraziť tak socializmus, ako aj kapitalizmus?
Liberálna demokracia nahradila socializmus aj kapitalizmus preto, že poskytla uznanie, ako aj uznanie niektorých slobôd jedinca ako ľudskej bytosti, aj keď v značne oklieštenej podobe, čo súvisí s dejinným pozostatkom vzťahu pána a tých druhých.
Pridržiavajúc sa ideálov ľudskej rovnosti, ktorú tu výraznym spôsobom nastolila Francúzska revolúcia, sa nádejám a verím, že toto nie je koniec dejín, ktorý opisuje vo svojej knihe The End of History and The last Man, Francis Fukuyama, ale že by to práve mohol byť začiatok nových dejín.
Verím, že poučený skúsenosťami s našej vlastnej histórie ľudstva, sa blíži čas, kedy dokážeme nastoliť ľudskú rovnosť nielen v uznaní každého človeka ako ľudskej bytosti obdarenej dôstojnosťou, ale aj jedinečnosťou a zároveň rôznorodosťou.