Zamosta

Milujem moje tri deti. Dvaja chalani a dcérka.

O to viac ma zasiahla minulý rok lekárska správa, že môj starší už dospelý syn ochorel, na chorobu ktorú keď mal svoj prvý rok života diagnostikovali aj jeho mamke, mojej bývalej manželke.

Po viac ako 21 rokoch sa mi vrátili spomienky, ked mi ako 23 ročnému lekári oznámili: p. ….. Vaša manželka Vážne ochorela a nedá sa to liečiť, dá sa to iba z časti brzdiť a iba modliť. Musíte byť silný, predsa len máte malého synčeka.

Vtedy som tomu vôbec nerozumel, veď toto nikde neučia, že v takom veku, keď si človek len začína budovať svoju vlastnú rodinu a z lásky sa narodí vytúžený prvorodený syn a… . Neučia ako takéto niečo zvládnuť ani v škole ani doma, ani nikde.

Preplakal som veľa nocí a zovšadiaľ som počúval, musíš byť silný kôli malému. Každý deň musíš a musíš a musíš!

Potom ubehlo cca.sedem rokov života, občasnej radosti ale hlavne strachu ako sa to zhoršilo kým som v práci a vďaka lekárom živorenia, áno živorenia, keďže každé zhoršenie zdravotného stavu prinieslo iba natŕčenú ruku lekárov, akoby toho nebolo dosť. A najlepšia veta: nemáte?, tak si zoberte úver, lebo mi ju teraz nevieme preliečiť máme plno a natŕčená ruka. Vtedy som si hovoril: ,,Boha, zasraté zdravotníctvo, zasratá ne/ľudskosť“. Kde je morálka? Ale bol som veľmi mladý a tak som vládal robiť zázraky a zadľžovať sa kvôli tomu aby sme jej chorobu aspoň spomalili.

Stav sa zhoršoval a moja dnes už bývalá manželka sa rozhodla, že už nechce aby sme sa mi so synom trápili a živorili, že chce aby sme sa radovali a nevideli jej strašný osud každý deň, rozhodla sa odísť k svojím rodičom, dožiť a rozviedla sa so mnou. Vtedy som sa zlostil, plakal, opatrne nesúhlasil a až neskôr som pochopil, že to bola tá najväčšia človečenská i ľudská obäta výnimočnej mamy, výnimočnej manželky i priateľky, len preto aby sme mi dvaja so synom mohli byť šťastnejší. Moja bývala manželka Janka, mamka môjho milovaného staršieho syna vždy bola a je výnimočným a láskavým človekom. Ona sa obätovala aby sme mohli so synom žiť lepšie. Existuje vôbec väčší dôkaz lásky? Syn ju pravidelne navštevoval i navštevuje, z každej návšetvy za tie roky chodil smutnejší a zadumčivejší, jeho mamička už 7 rokov iba leží, už ani nerozpráva. Kedysi mi povedal, otec mama ma prosí, že ona takto už žiť nechce. Otec čo je toto za spravodlivosť? Dostanem túto strašnú chorobu aj ja? Čo sa dá na takéto niečo povedať vlastnému dieťaťu?

A teraz potvrdili rovnakú chorobu i jemu, môjmu milovanému, ešte pred chvíľkou zdravému synovi. Celých 21 rokov som sa modlil, ale nie k bohu, nie k bohu takejto/takýchto cirkvi. Ale nestačilo. Uf… A zasa Déjà vu a zovšadiaľ, ty musíš, musíš a musíš… máš predsa ďalšie dve malé deti! Jednoducho musíš.

Áno mám ďalšie dve deti, syna a dcérku. Dva roky sme boli so starším synom sami a Vďaka tomu čo spravila jeho mamka, že mne v podstate dala krídla, voľnosť, som mohol zažiť opäť tú chvíľu, chvíľu lásky. Moja terajšia manželka je vzácnym človekom, ktorá mala odvahu zamilovať sa do o 9 rokov staršie muža, muža rozvedeného, ktorý vychovával už pomerne vtedy veľkého pubertiaka, do muža ktorý bol príliš citlivý i bojazlivý na akýkoľvek nový vzťah. dnes sme spolu 12 rokov, z lásky sa narodili naše deti. A ľúbi ma takého aký som. Je to ten najtolerantnejší človek k mojím chybám, mojim nedokonalostiam. Čo viac si môžem želať? Nič viac mi netreba. Aj zato ju veľmi milujem. A moji dnešní svokrovci(svokor pred dvomi rokmi umrel), ľudia s veľkým srdcom, mňa i môjho syna prijali za zvojich vlastných. Vzácni ľudia.

Moji bývalí svokrovci, ktorí sa starajú o synovu mamku, o svoju dcéru, sú tiež výnimočnými ľuďmi. Každý deň na nich myslím, som s nimi.

A moji vlastní rodičia, starí rodičia mojich detí, stoja pri nás, pomáhajú koľko vládzu. Idú príkladom všetkým. Milujem ich.

Vo svojom živote som mal šťastie na výnimočných ľudí, ktorí mne i nám odovzdávali lásku bez akýchkoľvek podmienok. Som za to veľmi vďačný.

Milujem nadovšetko moje tri deti!

Môj starší syn je už dospelý, je to presne ako jeho mamka výnimočný človek, je tým najláskavejším a zároveň najmúdrejším človekom akého som vo svojom živote stretol. Je tým najlepším zo mňa i zo svojej mamky. Som na neho hrdý, som hrdý na to, že má v tomto svete vlastný názor, som hrdý nato, že chce žiť inak, lepšie a búra všetky nemorálnosti dnešného sveta, sveta peňazí a mamonu. Som hrdý aj nato, že keď ho minulý rok nechalo dievča, že to prijal s pokorou a praje jej len to najlepšie i keď už bez neho. A to sa už rozprávali aj o svadbe. Uf….

Po roku od diagnostikovania jeho choroby, kedy sa nastavil tak, že sa nedá len tak zlomiť, že nodovolí aby sa dostal až do štádia bezmocnosti v akom je jeho mamka, prestal študovať na vysokej škole, kde ma svojím zdôvodnením úplne odzbrojil a s pokorou som to prijal, už rok je z neho vegetarián, aj vďaka tomu sa celá  rodina stravujeme oveľa zdravšie, sa rozhodol, že už nechce žiť v tomto západnom svete mamonu, peňazí a svete kde je menej a menej času i sily na lásku a o necelé dva mesiace odchádza žiť do ázie. Vybral si tú najchudobnejšiu krajinu v tom regióne, kde ľudia žijú z pol dolára na deň a tam chce nájsť svoj osud.

Prvé dni, týždne i mesiace po tom čo nám to oznámil boli pre mňa tie najťažšie, prešiel som si rôznymi fázami, od absolútneho odmietania, cez argumentovanie, prosby i hádky až po tiché prijatie jeho argumentov.

Povedali sme si toho veľmi veľa, ale asi najviac ma zasiahla jeho veta: Otec, ja tam nejdem umrieť! Ale ak sa tak stane, tak je to môj osud. Patrí to k životu. Nechcem aby ak sa mi bude zhoršovať zdravotný stav ma ktokoľvek udržoval pri živote tak ako moju mamku. Veď ona otec, nežije, už iba leží, nerozpráva, roky iba plače od rána do večera. Ľudia okolo nej sa už roky len trápite. Toto nie, toto otec ja nedopustím. Chcem svoj život dožiť tam kde namiesto peňazí a mamonu je láska, chcem svoj život dožiť tam kde nieje je žiadna chcemická zdravotná starostlivosť, ktorá si nárokuje právo cez chcemické lieky rozhodovať, že ešte tu budeš alebo nebudeš, lebo v pozadí je iba zisk. Otec veď to čo sa dopustilo aj v našej krajine je ten najväčší hnus, najväčšia špina popretkávaná neláskou a iba snahou získať viac, hoci aj na úkor iného, slabšieho.

Otec všetkých Vás mám veľmi rád a chcem aby ste boli šťastní.

Ak ste dočítali až tu, tak vedzte, že doteraz som si myslel, že toto je moja najťažšia chvíľa v živote, prijať neprijateľné, že už možno nikdy neuvidím môjho milovaného syna. Ale pochopil som, že pre necho je to oveľa oveľa ťažšie. Chce žiť, chce spoznať iný svet, chce veriť a možno veľmi skoro umrie.

Dúfam v zázrak, neberie žiadne lieky, po krátkom čase ich odmietol, za rok sa mu zatiaľ zdravotný stav nezhoršil, ale prognóza je veľmi veľmi zlá. Ale ja verím, že nielen on ale aj my všetci doma nájdeme v sebe viac sily rozdať viac lásky, viac porozumenia a že sa po čase vráti a bude zdravý. Bol by to zázrak, ale môj syn si ho zaslúži. My doma už svoj zázrak máme, máme syna ktorý je tým najlepším z nás, máme syna ktorý nás ma rád, ktorý nado všetko ľúbi svojich mladších súrodencov, svojich starých rodičov, svojich priateľov. Čo viac si môžem priať? Je to dobrý človek, ten najlepší. To ja jeho otec sa mám od neho každý deň čo učiť. A inak volá sa Martin.

Milujem ho nadovšetko.

V živote už nič materiálne nepotrebujem, len nech sú moje deti zdravé a nech nás obklopuje láska i porozumenie.

Na záver vás, ktorí ste dočítali až tu chcem poprosiť, prosím nepíšte žiadne komentáre, prosím rešpektujte moju prosbu, radšej teraz hneď choďte za svojimi deťmi, za svojou manželkou, manželom. Že sú v škole?, v práci?, že ste vy v praci, v škole? kašlite na to!, choďte, choďte a darujte im vaše láskavé objatie, zoberte ich do cukrárne, alebo len tak do parku a odovzdajte im veľa veľmi veľa lásky. Zavolajte svojej mame, otcovi, bratovi, sestre a povedzte im ako ich ľúbite, rozumiete? ale teraz. Darujte si objatie i v práci, kolegyni, kolegovi, priateľke, priateľovi. A urobte to teraz, opakujem, teraz. Nevieme čo bude zajtra. A ešte prosím, žiadne darčeky, len si ich láskavo objímte a dajte im veľa lásky. Láska je jediné čo nič nestojí, láska je jediné čo za to ešte stojí. Lásku nám nikto nemôže ukradnúť. Chvalabohu.